Vyhojdaný po plavbe loďkou z Mykines späť na Vágar sadám do auta a vydávam sa na asi 2-hodinovú cestou do Torshávn, hlavného mesta Faerských ostrovov. Navigáciu zapínam skôr zo zvyku, než že by som nevedel ktorým smerom ísť - na Faerských ostrovoch človek len ťažko zablúdi. Cesty sú prehľadné, premávka minimálna, oficiálne sa jazdí pomaly, v praxi pomerne rýchlo. Treba však dbať na ovce, v prípade kolízie platí vodič nielen pokutu, ale musí aj nahradiť škodu majiteľovi. Teším sa na prvý a najkratší z podmorských tunelov, ktorý prepája ostrov Vágar s ostrovom Streymoy - tunel Vaga. Dlhé klesanie, krátka rovinka, dlhé stúpanie a som vonku na druhom ostrove.
Faerské ostrovy majú asi 50-tisíc obyvateľov, pre lepšiu predstavu, to je asi toľko, ako má Trenčín. Napriek tomu sa ich vládam podarilo zrealizovať v našich podmienkach nepredstaviteľné projekty. Medzi jednotlivými ostrovmi vybudovali za posledných zopár rokov podmorské tunely a umožnili tak plynulý prejazd z jednej strany sústrovia na druhé. Takmer 100 miliónov eur už bolo preinvestovaných za tie tunely, ktoré sú už v prevádzke, ďalších skoro 140 miliónov sa investuje do nového tunela, ktorý bude dokončený v roku 2020 (mimochodom, vraj jediný podmorský tunel s kruhovým objazdom). A v pláne sú ďalšie stámiliónové projekty.
Torshávn je hlavné mesto ostrovov a asi jediné sídlo, ktoré sa naozaj dá označiť slovom mesto. Resp. mestečko. Má reštaurácie, bary, obchody, prístav, aj problémy s parkovaním.
Tesne pred mestom zaparkujem auto v kempe, ktorý som si vopred vyhliadol. Funguje ako ostatné kempy - ak tam náhodou nie je majiteľ, sto dánskych korún treba vhodiť do schránky pri vchode a môžete si užívať vybavenie.
Popíjam posledné pivo, ktoré mi zostalo z duty-free shopu na letisku (okrem neho a niekoľkých liquor storov alkohol na ostrovoch nedostať) a oprašujúc 20-rokov budované, no stále len základy nemčiny, konverzujem s jedinými ďalšími obyvateľmi kempu - nemeckými dôchodcami. Vieš, boli sme teraz mesiac na Islande, bola tam strašná zima. Jednu noc tak strašne fúkalo, že sme si mysleli, že nám prevráti Wohnwagen. Tu už je fajn, ani veľmi nemrzne. Pobudneme tu tak mesiac a potom pomaly pôjdeme domov. Veľmi sa neponáhľame, nič nás doma nedrží, ale tešíme sa na vnúčatá. Inak máš v tom tvojom aute ohrievač? No… nemám, ale mám spacák a termoprádlo. Ako nasledujúce noci ukázali - nestačilo.
Večer sedím v Torshávnskom Irish pube s Milesom. Ďalší Nemec, napriek nie celkom typicky nemeckému menu. Tento sa však na Faerské ostrovy vybral na bicykli. Hocičo len nie bicykel, preboha, vravím si. Pracuje v Nemecku v sociálnej oblasti a zrušili mu nejaké projekty, šéf mu podpísal 2 mesiace voľna, tak prečo nie. Rozoberáme dôchodkovú situáciu, starostlivosť o sociálne slabších a rozdiely medzi našimi krajinami. S pribúdajúcimi pivami nachádzame úplne jasné riešenia na demografickú krízu, stávame sa makroekonómami, sociológmi a trochu odborníkmi na futbal. Jediný futbalista, ktorého poznám je Hamšík, vďaka bohu aspoň za neho, vždy rozprúdi konverzáciu.
Ráno sa budím v aute trochu pokrčený, urobím si čaj a idem na túru. Takú ľahšiú, 14 km hore-dole, dedinka Kirkjubøur. Dedinka, kde dnes končí cesta a autobus chodí veľmi nepredvídateľne, mala v stredoveku okolo 50 domov a sídlil v nej biskup, až dokým ju jedného dňa nezrovnala so zemou extrémne prudká búrka. Legenda či skutočnosť? Ťažko povedať, ale celé Faerské ostrovy sú mystické a tak trochu neskutočné, takže je to vlastne jedno.
Večer Vestmanna. Mesto a na jeho okraji kemp. Zaparkovaných asi 100 karavánov, hovorím si, nuž asi je plnka, ale v areáli ani živej duše. Osud však zariadil, že rovno oproti kempu je liquor store. Ako príležitostný fatalista som sa rozhodol sa s osudom zmieriť a doplnil som si zásoby. V spoločnej obývačke v hlavnej budove kempu je príjemne, teplo, ticho, nikde ani nohy, na gauči ľahko zadriemem. Budím sa na niekoho kroky, rozlepím oči a trochu neveriacky pozerám. Na Milesa. Včera sme sa rozlúčili, každý sa pobral svojou cestou a dnes sa stretávame znova. Ostrovy sú malé.
Chalani, vonku je zima, prší, možno bude aj snežiť, v kempe nikto nie je, počujte, pokojne spite tu v obývačke. Kúri sa tu, máte tu gauče, podľa mňa vám tu bude lepšie ako v stanoch. Ehm, madam, ja ani len ten stan nemám, vysvetľujem domácej, ktorá sa na večer zastavila skontrolovať kemp. Samozrejme, prijímame.
Rozpráva nám o tom, prečo má na parkovisku sto prázdnych karavánov. Pre Faerčanov je to bežné trávenie voľného času. Keď s karavánmi necestujú, stretávajú sa v nich, hrajú sa hry, popíjajú, ženy štrikujú. Preto ich je tu toľko. Do budovy kempu však nechodia, ak vidia, že sú tam hostia, takže nemáme sa báť, že by nás v noci niekto budil.
Na druhý deň ráno vstávam skoro, mám naplánovaný celkom dlhý prechod cez horský masív do mestečka Saksun. Hory, síce nevysoké, majú tu charakter veľhôr, sú nedostupné, celkom ťažko schodné najmä v takomto zimno-jarnom období. A vzhľadom na to, že obvykle sa vyráža z nulovej nadmorskej výšky, prevýšenia sú značné. Vyrážam z dedinky Tjornuvík, zasa jedna z dedín, kde končí cesta. Je v krásnom zálive, pláž s čiernym sopečným pieskom zvádza ľahnúť si, oddýchnuť, opaľovať sa. Dokonca som niekde čítal, že sa tu zvykne surfovať. Keby neboli 3 stupne a dážď so snehom nepadal vďaka vetru horizontálne rovno do tváre.
V zálive, niekoľko stovák metrov od brehu, sú dva skalné útvary, volajú sa “Risin og Kellingin”. Sú to obri z Islandu, kedysi tam žili. No islandskí obri boli roztopašní a často závistliví, až sa jedného dňa rozhodli, že chcú Faerské ostrovy pritiahnuť na Island a urobiť ich súčasťou ich vlastného ostrova. Poslali preto jedného Obra a Čarodejnicu, aby okolo ostrovov omotali laná a ťahali ich k Islandu. Obor aj Čarodejnica sa celú noc úporne snažili a boli tak zabratí do svojej úlohy, že si na temnom horizonte nevšimli blížiaci sa východ chladného severského slnka. Jeho prvé lúče ich premenili na kameň, a takto dodnes stoja v oceáne, hľadiac na západ, na Island a túžiac po návrate domov.
Legenda či skutočnosť? Ťažko povedať, ale celé Faerské ostrovy sú mystické a tak trochu neskutočné, takže je to vlastne jedno.
Po asi štyristo výškových metroch, ktoré prekonávam dlhšie než obvykle, lebo sa kochám tichom a výhľadmi, sa zabáram do snehu. Zjavne som prvý dnešný turista, tak si cestu snehom prešľapávam osobne. Zo snehu po členky je sneh po kolená. Snažím sa ako-tak držať smer, sledujem kamenné pyramídky určujúce trasu. Strácajú sa, miznú, nie sú. Ostali len oranžové 10-cm vysoké vlajočky, ktoré ma raz za čas uistia, že asi idem správne. V teréne vhodnom na snežnice sa brodím cez nekonečnú bielu pláň obklopenú štítmi zo všetkých strán a niekde v diaľke sa črtá pyramídka. Potom druhá, tretia, snehu zasa ubúda a objavuje sa tráva. Už je dobre, som na druhej strane.
Is it far to the village on the other side? Pýta sa Dán s Dánkou fučiaci hore kopcom z opačného smeru. Asi dve hoďky, hovorím, ale čo sa pýtaš, Ty si Dán, Ty si tu doma. Pokýva hlavou… well, so so, home. Nad útesom na druhej strane, tesne nad cieľom mojej cesty nad dedinou Saksun si otváram pivo, ktoré mi včera osud pridelil. Pripadám si celkom malý a nepodstatný. A veď taký aj som.
Cestou cez priesmyk naspäť do Tjornuvíku stretávam opäť Dánov, nedali to, vracajú sa späť. A ešte Talianov, ktorí sa tam neviem odkiaľ vyskytli. Tých predbieham a schádzam naspäť do dediny.
Tabuľa wafle a kaffi za 50. Vojdem do domu a slušnosť mi káže sa buď vyzuť alebo nepokračovať. Asi 12-ročný chlapec ma pozve ďalej a spraví mi waffle a kaffi. Za 50. Nikdy som nemal lepšie a pritom boli polotovarové.
Na parkovisku, kde sa prezliekam do suchého oblečenia, ma s gaťami na pol žrde a bez trička oslovuje Talian s Taliankou, áno tí z hôr. Would you mind giving us a ride somewhere to the civilization? Veď jasné, prečo by som nezviezol. On žije v Londýne, ona v Ríme, ale prišli len na štyri dni aj s cestou. Málo, ale práca vraj nepustí. Prečo by nepustila, nezdalo sa mi, že by boli na reťazi. Idem opačným smerom, ale vyhodím ich pri hlavnej ceste, isto niečo rýchlo stopnú. Sám sa na križovatke vydávam opačným smerom a uvažujem, kde sa dnes v noci vyspím.
Ostrovy sú maličké, ale pri správnom mentálnom nastavení ponúkajú neskutočne veľa. Nie sú pre “turistov”. Takých tých z výletných lodí. Nie je tu žiadny luxus, no je to jedno z mála skutočne autentických miest na svete, kde sa život na nič nehrá. Pomáhajú navrátiť mysel k úplne bazálnym záležitostiam a pomáhajú získať nadhľad nad našimi bežnými dňami - ak je tomu návštevník dostatočne otvorený. Ak nie, na ostrovoch si pofrfle. Ale, myslím, že taký si pofrfle asi všade.