Pol štvrtej nad ránom. Otvorím oči a vidím zarosené okno v aute a zamrznutý sneh na presklenej streche. Je už skoro svetlo. Na Faerských ostrovoch v “lete” tmu často nevídať. Zahrabem sa hlbšie do spacáku, na hlavu si dám kapucu a snažím sa spať ďalej. Budím sa znova o pol siedmej, to už je slnko vysoko na oblohe. Zjem, čo som si včera narýchlo nakúpil, idem si do spoločnej kúpeľne v kempe umyť zuby, toaleťákom utriem zvnútra zarosené okná auta a vyrážam.
Cestou spomínam na Sørvágsvatn. Sørvágsvatn alebo tiež Leitisvatn je fotogenické jazero neďaleko jediného letiska na Faerských ostrovoch známe vďaka tomu, že z neho odteká vodopád padajúci z útesov priamo do mora. Oplatí sa ho navštíviť ihneď po prílete na ostrovy, pretože je to krátky 2-3 hodinový hike, ideálny na prvý, rozbehový deň. A navyše, stojí za to. Dôležité je neuspokojiť sa s ľahko dostupným útesom nad jazerom, ale dať si tú námahu, prebrodiť sa riečkou na druhú stranu jazera, kde sa otvárajú úplne iné pohľady a útesy, ktoré mnoho turistov z vlastnej pohodlnosti obíde. Vo všeobecnosti platí, že na Faerských ostrovoch človek nesmie byť veľmi pohodlný a ostrovy sa mu odvďačia.
Bøar je dedinka na severe ostrova Vágar na Faerských ostrovoch. Vedie z nej stará cesta cez kopce do dedinky Gásadalur - kým pred asi 15 rokmi nevyrazili pod horou tunel, bola to okrem lode jediná možnosť, ako sa do Gásadaluru dostať. Ráno je nečakane zasnežené. Moje auto z požičovne má už optimisticky obuté letné gumy a tak sa viac či menej kontrolovaným šmykom dopravím pod kopec a nastupujem na stúpanie smerom do Gásadaluru. Škoda ísť tunelom. Po 100 či 200 výškových metroch sa ocitám nad pásmom ovcí a osamiem. Ako-tak značená cestička vedie po okraji stovky metrov vysokého útesu, balansujem a rozmýšľam nad každým krokom. A tiež nad poštárom, ktorý takto po stáročia pravidelne do Gásadaluru chodil. Po ňom má tato cesta prívlastok Old Postal Route.
Na hrebeni krajina zmení ráz a prechádzam dlhú zasneženú svahovitú pláň, na ktorej konci vidím kamennú mohylku, asi vrchol stúpania. Pri ňom sa otvára pohľad na Gásadalur. Dedinka ako z RPG fantasy počítačovych hier, uzavretá medzi neschodnými kolmými stenami okolitých hôr a pod ňou vodopád padajúci z dramatickúch útesov do rozbúreného mora. Byť to namaľované, neuvažujem nad iným označením ako gýč. Až na to, že to tak proste je. Náročný zostup strmým skalnatým zľadovateným svahom mi ide ľahko, vďaka slivovici, ktorá ma tu verne sprevádza. Inak som sám. A vôbec, na Faerských ostrovoch sa človek ľahko ocitne sám. Preto som tu.
Cestou späť, tým istým svahom zastavujem na vrchole a otváram si plechovku piva. Mám pocit, že na svete nemôže existovať miesto, kde by viac fúkalo. Ako som neskôr zistil, mýlil som sa.
Obed. Na ostrovoch toho človek veľa nepoje. Reštaurácie su drahé, vzácne a obvykle zavreté. Všetko zachraňujú pumpy Magn, kde sa vždy dá niečo nájsť. Ich cenovú politiku som nepochopil, rovnaký sortiment stojí všade ináč. Veľa alebo viac.
Drangarnir. Fantaskné skalné útvary stúpajúce z mora. Hike začína za starou továrňou v meste Sørvágur a tabuľou oznamujúcou, že hike je nelegálny a budeš pokutovaný, ak ideš bez lokálneho sprievodcu. Blablabla... po 2-3 hodinách vratkej cestičky po útesoch sa mi otvára pohľad na útesy, a žiaľ na skupinku turistov, pod vedením. Gaida. Pofotím. Utekám. Aj tak už 3 hodiny leje a moje veci s vodným stĺpcom 30K už prestávajú plniť svoju funkciu. Nedostihli ma.
Mokrý a unavený lejem do seba pivo v hoteli pri letisku a rozmýšľam, kde sa vyspím. V aute to bude dnes náročné, potrebujem si presušiť veci, tak hľadám na bookingu a nachádzam. Nebookujem, vyberám sa tam osobne a zaklopem. Otvorí pani okolo 40tky, odvedie ma do izby a kým mi ustieľa posteľ, rozrozpráva sa. Vieš, v 16tich som mala autonehodu. Vtedy sa na ostrovoch veľmi veľa pilo, lebo to bolo zakázané, všetci šoférovali ožratí. Odvtedy krívam. A vieš, toto sú moje posledné dva mesiace v tomto dome. Predala som ho, je mi veľký. Mám 5 detí, ale už vyrástli, netreba mi taký dom. Tiež pijú, musím na nich dávať pozor. Je to ale lepšie ako keď tu bola prohibícia.
Sarkasticky si spomínam na pamätnú hlášku Homera Simpsona: “Najprv som si myslel, že prohibícia je dobrá. Ľudia viac pili a bola väčšia sranda. Ale bez piva prohibícia nefunguje!”.
Zničený po dvoch celodenných túrach zvládnutých za deň, zaspávam za svetla okolo deviatej, budím sa za svetla o 6tej a idem si zabehať. Kopce nad dedinkou sú strmé, vietor fúka spravidla vždy do tváre. Po ledva šiestich kilometroch unavený vchádzam do sprchy, a onedlho sadám do auta a idem ďalej.
Mykines. Snáď jeden z najslávnejších ostrovov Faerského súostrovia. Dá sa tam dostať helikoptérou alebo plťkou. Všetko bookujem na poslednú chvíľu a hoci sezóna ešte poriadne nezačala, helikoptéra, kde sa zmestí len zopár ľudí, bola na najbližších pár dní vybookovaná. Ponaučenie: Ak chceš zážitkový let helikoptérou, bookuj včas. Mimochodom, vrtuľníky sú na ostrovoch bežný dopravný prostriedok pre domácich a ceny sú tomu prispôsobené. Drahšie než loď, ale lístok na Mykines stoji len cca 20 eur. Nič iné lacné už na ostrovoch neexistuje.
Idem teda loďkou. Keď vyjde spoza ostrova na otvorené more, začne to trochu hádzať. Nevedel som, na čo sú na stoloch papierové boxy ako na ázijske jedlo, ale ako sa tak pozerám okolo seba, začínam chápať. Zopár slabých kusov už čapuje raňajky.
Mykines je turistami obľúbený ostrov, ale na Faerských platí, že aj tak ich je tu len zopár. Jedna loďka ide ráno, druhá poobede, medzičasom sa dá dostať len vrtuľníkom. Vyloďujeme sa. Zvracavší a iné slabé kusy sa kymácajú aj na súši, ostatní šlapú hore strmým kamenným schodiskom vedúcim z prístavu do dedinky rozprestierajúcej nad útesom. Typická faerská dedinka. Zopár domčekov so strechami obrastenými trávou, krčma kombinovaná s obchodom. A neďaleko, stále v katastri obce, heliport.
V dedinke sa zatiaľ veľmi nezdržujem a šliapem strmou lúkou až na vrchol kopca nad dedinou, na ktorej sa začína hrebeňová túrička až k ikonickému majáku - jedného z najfotografovanejších miest Faerských ostrovov.
Napriek tomu, že loďka vypľula celú skupinku turistov, šliapem viac menej sám. Po kilometri či dvoch stretávam dvoch mladých Francúzov, ktorí mi idú naproti. Frflú, že o kúsok ďalej vyberajú vstupné a oni to odmietli zaplatiť, a že idú radšej na pivo…
No, vstupné… Domáci si skrátka chcú chrániť to, čo majú a na to treba peniaze. Schvaľujem to a platím. O 2-3 hodinky neskôr nachádzam chalankov v krčme schovaných za pyramídou 3-decových plechoviek piva, s ohľadom na miestne ceny, o hodnote asi 100 eur. Vstupné stálo 5.
Po 500 či 600 výškových metroch a pár prejdených kilometroch vidím koniec sveta, na ňom maják a pod majákom už len strmé zrázy. Popŕcha. Prší. Leje. Padajú krúpy. Leje ešte viac. Sadám si na útes, podo mnou stovky metrov ničoho a čajky. Všade čajky. Prikryjem sa vraj nepremokavým pončom a relaxujem so slivovicou. Rachot vĺn, šľahajúci dážď, hučiaci vietor, zima, vlhko. A pocit šťastia.
Cestou späť stretávam v krčme v dedine francúzov. Prisadám si, dám si s nimi pivo, ale s ohľadom na veľký rozdiel v promile sa nebavím až tak ako oni a teším sa na loďku. Kymácame sa naspäť do prístavu, slabšie kusy, čo bledli ešte na súši sa tentokrát statočne držiahesla "zatni zuby a pusti len riedke".
Je podvečer, ale k stmievaniu ostáva ešte veľa veľa hodín. Môj dnešný plán ešte zahŕňa asi 2-hodinový presun autom do hlavného mesta Faerský ostrovov a zároveň aj jediného MESTA, ktoré som tu navštívil - Tórshavn [Toršávn]. O tom nabudúce.